Choroby rýb (2)

V minulej časti článku sme sa venovali ochoreniam, ktoré sú vyvolávané abiotickými (neživými) faktormi. V tejto časti sa budeme venovať ochoreniam, ktoré vyvolávajú živé organizmy (hlavne mikroorganizmy), nachádzajúce sa v akváriu, pričom môžu byť súčasťou jeho prirodzenej flóry. Cieľom nie je vychovať z bežného akvaristu veterinára, mikrobiológa alebo epidemiológa. Napriek tomu však nie je možné sa pri charakteristike tejto skupiny ochorení vyhnúť niektorým zložitejším, ale dôležitým podrobnostiam. Tieto nám pomôžu pochopiť, ako dané ochorenie vzniká, ako a čím ho môžeme úspešne liečiť, ako aj to, aká je účinná prevencia proti vzniku týchto ochorení.

Hlavne u začínajúcich akvaristov sa často stretávame s tým, že si prídu po radu, ako liečiť rybku, že si priniesli ochorenie z obchodu alebo aj od iného chovateľa. Napriek tomu, že som žiadne štatistické vyhodnotenie nerobil (ani k tomu nemám podklady), si dovolím smelo tvrdiť, že vo väčšine prípadov (ak sa vôbec ukáže, že ide o infekčné ochorenie) ide o sekundárne ochorenie, ktorému predchádzalo oslabenie imunity v dôsledku nevhodných podmienok v akváriu, transportu domov a pod. Je potrebné si uvedomiť, že akvárium nie je sterilné. Rovnako ako napr. riasy a sinice sa v ňom nachádzajú aj mikroorganizmy, ktoré dokážu (alebo ich vývojové štádium) za určitých podmienok vyvolať ochorenie.

Infekčné choroby

Pre vznik a šírenie infekčného ochorenia musia byť splnené tri základné podmienky:

1. Prítomnosť pôvodcu nákazy a prameňa pôvodcu nákazy. Pôvodca nákazy je etiologický agens (choroboplodný zárodok, mikroorganizmus), schopný vyvolať ochorenie (baktérie, vírusy, parazity, huby). Podľa tejto schopnosti ich môžeme rozdeliť na primárne patogénne – schopné vyvolať ochorenie u zdravého jedinca bez narušenej imunity a podmienené (oportúnne) patogénne – schopné vyvolať ochorenie iba u jedinca s oslabenou imunitou. Medzi oportúnne patogény môžeme zaradiť aj mikroorganizmy, ktoré tvoria tzv. komenzály, čiže mikroorganizmy normálnej mikroflóry organizmu. Prameňom pôvodcu nákazy môže byť chorý jedinec v ktoromkoľvek štádiu ochorenia, zdravý jedinec, ktorý je nosičom choroboplodných zárodkov, cudzopasné parazity, ale aj človek.

2. Uskutočnenie prenosu. Prenos pôvodcu nákazy sa môže uskutočniť niekoľkými mechanizmami – prehltnutím, vodou cez žiabre, vpravením pôvodcu nákazy do krvi, napr. aj pri poranení, a priamym kontaktom. Ako faktor prenosu infekčného agens sa uplatňuje hlavne voda, ale aj kontaminovaná potrava (najmä živá a mrazená), kontaminované rastliny, dekorácie, substráty a nástroje používané v akváriu.

3. Prítomnosť vnímavého jedinca resp. populácie. Rovnako ako u ľudí, aj u rýb je pre prenos infekčného agens potrebná prítomnosť jedinca, ktorého dokáže kolonizovať, rozmnožiť sa v ňom a vyvolať patologický proces – chorobu. Na vnímavosť výrazne vplývajú vnútorné faktory (vek, pohlavie, genetická predispozícia) a vonkajšie faktory (fyzikálne, chemické, psychické). Opakom vnímavosti je odolnosť (imunita), ktorá môže byť všeobecná alebo špecifická (voči určitej chorobe).

Pre zabránenie vzniku infekčného ochorenia sa uplatňujú nešpecifické a špecifické obranné mechanizmy:

a) nešpecifické:

• bariérové: a) neporušená koža a sliznica (vrátane chemicky aktívnych látok s baktericídnym alebobakteriostatickým účinkom), b) chemické mikroprostredie, c) lymfatický systém (zložený z lymfatických ciev a lymfatických uzlín);
• exkrečné: procesy v makroorganizme, ktorých úlohou je vylúčiť z tela cudzorodé látky vrátane mikroorganizmov a ich produktov;
• reaktívne: zápalová reakcia, fagocytóza.

Vírusové infekcie

Ako už z názvu vyplýva, ide o ochorenia, pri ktorých je pôvodcom nákazy vírus.

Vírusy sú nebunkové organizmy. Ide o vnútrobunkové parazity, ktorých metabolizmus je závislý od živej hostiteľskej bunky, ktorej metabolické cesty vírus využíva na svoju replikáciu – pomnoženie.

Virión (vírusová častica) sa skladá iba z jednej nukleovej kyseliny (DNA alebo RNA, podľa čoho sa vírusy delia na DNA-vírusy a RNA-vírusy). Nukleová kyselina je uložená v proteínovom obale – kapside, kde môžu byť uložené lineárne, cirkulárne, prípadne vo viacerých segmentoch. Kapsida je zložená z kapsomér (podjednotiek), ktorých počet je presne určený a spôsob ich väzby určuje symetriu (tvar) kapsidy. Niektoré vírusy majú na povrchu ešte jednu vrstvu – obal zložený z glykoproteínov a lipidov, ktorý získavajú prechodom cez bunkové membrány.

Na rozdiel od baktérií a prvokov sa vírusy nemnožia bunkovým delením. Množenie vírusu sa deje vo vnútri hostiteľskej bunky a skladá sa z niekoľkých fáz [1]:

• Adsorpcia – naviazanie na povrch vnímavej bunky pomocou špecifických molekúl.
• Penetrácia – vstup vírusu do hostiteľskej bunky endocytózou alebo splynutím obalu vírusu s cytoplazmatickou membránou.
• Obnaženie – kapsid je rozložený proteolytickými enzýmami (enzýmy štiepiace/rozkladajúce bielkoviny) vo vnútri bunky (vo vakuole, jadre alebo v cytoplazme), čím sa uvoľní z vírusu nukleová kyselina.
• Replikácia – vlastné pomnoženie vírusového genómu.
• Kompletizácia – vo vnútri bunky sa skompletizujú dcérske virióny.
• Uvoľnenie – vzniknuté vírusy sa z hostiteľskej bunky uvoľnia lýzou (rozpadom) bunky, pučaním cez cytoplazmatickú membránu, prestupom do susediacich buniek cez medzibunkové kanáliky alebo po fúzii (zlúčení) cytoplazmatických membrán buniek.

Vírusové infekcie sa vyznačujú vysokou kontagiozitou (nákazlivosťou), veľkými stratami a obtiažnou liečbou.

K poškodeniu hostiteľa následkom vírusovej infekcie môže dochádzať rozmanitými spôsobmi [2]. Samotné naviazanie sa vírusu na povrch bunky môže viesť k ovplyvneniu bunkovej membrány z hľadiska jej konzistencie, priepustnosti a regulačných funkcií. Pri replikácii vírusu môže dochádzať aj k zmene antigénnej štruktúry bunky, čo vedie k vyvolaniu špecifických a nešpecifických imunitných odpovedí organizmu. Ďalej môže dochádzať k inhibícii metabolizmu bunky, spomaleniu delenia bunky atď. V krajnom prípade dochádza až k bunkovej smrti a jej rozpadu, pri ktorom sa z bunky uvoľnia novo vzniknuté vírusy, schopné infikovať ďalšie bunky.

Keďže vírusy využívajú metabolické cesty hostiteľskej bunky, nie je možné použiť liečivá, ktoré by zničili vírus bez poškodenia samotnej bunky. Hlavnú úlohu pri vírusových infekciách zohráva imunitný systém hostiteľa. Okrem symptomatickej liečby sa proti vírusovým infekciám používajú liečivá (antivirotiká), ktoré blokujú receptory buniek, čím bránia adsorpcii a penetrácii vírusu do hostiteľskej bunky, alebo inhibujú replikáciu vírusového genómu, t.j. bránia pomnoženiu vírusu vo vnútri hostiteľskej bunky.

Okrem klinických prejavov sa na diagnostiku vírusových infekcií používajú priame metódy na vizualizáciu vírusu (elektrónová mikroskopia), identifikáciu nukleovej kyseliny (PCR – polymerázová reťazová reakcia), kultivácia vírusu na bunkových kultúrach a nepriame – dôkaz protilátok v sére. Tieto metódy sú však v domácich podmienkach nedostupné, preto sa môžeme spoliehať iba na diagnostiku ochorenia podľa špecifických príznakov, prípadne vylúčením iných ochorení.

Medzi najzávažnejšie vírusové ochorenia rýb patrí tzv. jarná virémia kaprov, lymfocytóza, ulcerózna nekrotická dermatitída, herpesviróza kaprov KOI, vírusová hemoragická septikémia a ďalšie.

Bakteriálne infekcie

Baktérie sú jednobunkové prokaryotické mikroorganizmy. Rozmnožujú sa jednoduchým delením a na rozdiel od vírusov nie sú plne závislé na hostiteľskej bunke. Väčšina baktérií je voľne žijúca.

Najčastejšie sa v akvaristike môžeme stretnúť s bakteriálnymi ochoreniami ako bakteriálny rozpad plutiev (Aeromonas), škvrnitosť rýb (Aeromonas, Pseudomonas), kolumnaróza (Flavobacterium columnare), tuberkulóza rýb (Mycobacterium psicium) a inými. Niektoré z týchto ochorení môžu predstavovať dokonca riziko prenosu aj na človeka (tuberkulóza rýb, a ak by sme rozšírili tému aj do oblasti teraristiky, tak aj napr. niektoré druhy patriace do rodu Salmonella).

Baktérie môžme rozdeliť podľa niekoľkých kritérií, napr.:

• tvaru
  • koky (guľovitý tvar),
  • tyčinky – pravidelné, nepravidelné, vetvené,
  • špirálovité – spirochéty,
  • vibrioidné
• usporiadaní buniek
  • dvojice,
  • retiazky,
  • strapce,
  • tetrády
• stavby bunkovej steny
  • Gram pozitívne (G+) baktérie
  • Gram negatívne (G-) baktérie
  • Acidorezistentné baktérie
• tvorby púzdra
• schopnosti tvoriť spóry

Bakteriálne púzdra [2] sú polysacharidové (u Bacillus antracis polypeptidové) mimobunkové štruktúry obaľujúce baktérie, pevne priliehajúce k bakteriálnej bunke. Púzdro má antifagocytárne vlastnosti, bráni vstupu antibiotík do bunky a má funkciu adhezínov (adhézia, adherencia = priľnavosť). Opúzdrené baktérie sú spravidla virulentnejšie (virulencia je stupeň patogenity, schopnosti baktérie vyvolať ochorenie).

Bakteriálna spóra (endospóra) je pokojové štádium s minimálnym až nulovým metabolizmom u niektorých druhov baktérií (hlavne rodu Clostridium a Bacillus). Baktérie tvoria spóry za určitých nevhodných podmienok neumožňujúcich ich ďalší rast a množenie [2]. Spóry sa vyznačujú mimoriadnou odolnosťou voči vonkajším vplyvom (teplota – znášajú až hodinový var, žiarenie, dezinfekčné látky, pôsobenie organických rozpúšťadiel, kyselín, zásad atď.) a baktérie môžu v tomto štádiu prežívať až storočia. V prípade, že sa spóra dostane znovu do vhodných podmienok, mení sa bakteriálna bunka znovu na vegetatívnu, plne virulentnú formu (germinácia).

Rastový cyklus baktérií môžeme rozdeliť do niekoľkých, na seba nadväzujúcich fáz [1]:

• Lag-fáza, počas ktorej baktérie syntetizujú enzýmy, ale ešte nedochádza k deleniu buniek.
• Logaritmická (exponenciálna) fáza, počas ktorej dochádza k intenzívnemu a pravidelnému rastu, bunky sa delia konštantnou rychlosťou. Na konci tejto fázy, kedy ubúdajú živiny a pribúdajú produkty metabolizmu, dochádza k spomaleniu rastu a delenia.
• Stacionárna fáza, kedy dochádza k postupnému vyčerpaniu živín a nahromadeniu toxických metabolitov, čo ma za následok konštantný celkový počet buniek.
• Fáza odumierania, počas ktorej bunky hynú a tým ich počet postupne klesá. Príčinou je vplyv fyzikálnych a chemických faktorov prostredia, kde patria aj samotné produkty metabolizmu buniek.

Rovnako ako pri iných infekčných ochoreniach závisí priebeh infekcie od rôznych faktorov na strane mikroorganizmu (patogénnosť mikróba, virulencia konkrétneho kmeňa, infekčná dávka), ale aj na strane napadnutého makroorganizmu (vnímavosť hostiteľa, nešpecifická a špecifická imunita) [1]. Z hľadiska časového priebehu môžeme infekcie rozdeliť na akútne, subakútne a chronické. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s výskytom tzv. superinfekcie. Pri nej dochádza k nákaze ďalším druhom mikroorganizmu súčasne s už prebiehajúcou pôvodnou infekciou.

Baktérie môžu poškodzovať svojho hostiteľa rôznymi mechanizmami [2]: prichytením sa na bunku a prienikom do nej, produkciou toxínov, stimuláciou zápalovej reakcie a vyvolaním imunopatologických reakcií.

Baktérie pri infekcii tvoria rôzne toxíny [1]. Delia sa na exotoxíny (z bakteriálnej bunky sa do prostredia vylučujú počas jej rastu) a endotoxíny (sú viazané na bunkovú stenu baktérií, resp. sú jej súčasťou a do prostredia sa uvoľňujú až pri jej rozpade). Obidve skupiny toxínov dokážu v organizme vyvolať imunitnú odpoveď rôznej intenzity. Bližšiemu rozdeleniu a charakteristike týchto toxínov sa však nebudeme v tomto článku venovať.

Pri liečbe bakteriálnych infekcií sa používajú látky, nie úplne správne označované súhrnným názvom antibiotiká pre antibiotiká v pravom slova zmysle (= antimikrobiálne látky mikróbového pôvodu) aj pre chemoterapeutiká (= synteticky vyrábané antimikrobiálne látky). Pre jednoduchosť ich budeme v článku naďalej označovať v praxi zaužívaným názvom.

Antibiotiká pre svoju použiteľnosť v liečbe musia spĺňať niekoľko kritérií [1]:

• selektívna toxicita – inhibuje (utlmuje) mikroorganizmy bez poškodenia hostiteľa
• citlivosť mikroorganizmu – mikroorganizmus musí byť na danú látku citlivý, t.j. nesmie byť mimo spektra účinku (primárna rezistencia)
• dosahovanie účinnej koncentrácie v telových tekutinách, pričom účinná koncentrácia sa má dosiahnuť rýchlo a pretrvávať dlhšiu dobu
• rozpustnosť vo vode a stabilita

Ideálne antibiotikum by malo byť okrem spomenutých kritérií aj:

• nealergizujúce a bez vedľajších účinkov
• s baktericídnym účinkom, nie iba bakteriostatickým

Ako bolo už vyššie naznačené, antibiotiká môžeme podľa účinku rozdeliť na baktericídne (dochádza k usmrteniu bakteriálnej bunky) a bakteriostatické (reverzibilne zastavujú rast a množenie baktérií, t.j. po vysadení môže dôjsť k opätovnému rastu a množeniu v závislosti na imunite hostiteľa). Okrem tohto rozdelenia môžeme abtimikróbne látky rozdeliť aj podľa spektra účinku na antibiotiká s úzkym, stredným a širokým spektrom účinku podľa počtu druhov baktérií, na ktoré pôsobia [1].

Veľkým problémom, s ktorým sa môžeme stretnúť pri liečbe bakteriálnych infekcií, je rezistencia (odolnosť) voči antibiotikám. Rozoznávame rezistenciu primárnu (prirodzenú) a získanú (kmene, ktoré boli pôvodne na určité antibiotikum citlivé, sa stanú voči jeho pôsobeniu rezistentné).

Medzi príčiny vzniku získanej rezistencie patria:

• používanie antibiotík bez ohľadu na to, či pôvodcom nákazy je baktéria; prípadne preventívne používanie antibiotík
• nesprávny výber vhodného antibiotika pri bakteriálnej infekcii
• nedostatočná dávka a nedostatočné trvanie liečby bakteriálneho ochorenia
• neopodstatnená liečba kombináciou antibiotík pri ochoreniach, u ktorých je možné efekt dosiahnúť použitím jedného antibiotika

Výsledkom narastajúcej rezistencie mikróbov voči antibiotikám môže byť to, že nebudeme mať žiadne dostupné účinné lieky, a bakteriálne infekcie sa tak stanú neliečiteľnými. Preto je vždy potrebné pred použitím antibiotík zvážiť racionálnosť a opodstatnenosť ich použitia.

Mykotické infekcie

Huby tvoria skupinu heterotrofných eukaryotických organizmov. V minulosti boli zaraďované medzi rastliny napriek tomu, že spôsobom výživy sa približovali skôr k živočíchom, vzhľadom k neschopnosti si sami vytvárať organické látky. Podľa veľkosti ich delíme na makromycéty (sem patria napr. hríby) a mikromycéty (mikroskopické huby, vláknité huby – plesne, kvasinky), ktorým sa budeme daľej venovať z hľadiska ochorení.

Z hľadiska vzťahu k ostatným organizmom a získavania živín môžu mikromycéty byť saprofytické (živiny získavajú rozkladom odumretých organizmov a organických zvyškov), komenzálne (spôsob symbiózy, kedy jeden z druhov ma zo spolužitia prospech, pričom na druhého spolužitie nemá vplyv) a parazitické.

Mykotické infekcie môžeme rozdeliť na mykózy, kedy dochádza k adherencii (priľnutí) na povrchu kože alebo slizníc (povrchové mykózy), alebo k penetrancii (prieniku) do hlbších tkanív, a na mykotoxikózy, pri ktorých dochádza k poškodeniu tkanív a funkcií hostiteľa toxickými metabolitmi húb [1].

Patologické druhy húb sa nachádzajú v každom akváriu, kam sa dostávajú zo vzduchu, potravou, novými rastlinami a dekoráciami, ale aj prostredníctvom vody z kontaminovaného zdroja. Potravou, hlavne pri jej nesprávnom skladovaní, sa okrem samotných húb môžu do vody dostávať aj mykotoxíny (napr. aflatoxín).

Predpokladá sa, že k vzniku mykotických ochorení dochádza až sekundárne po narušení prirodzenej obrannej bariéry organizmu (napr. mechanické poškodenie ochrannej vrstvy kožného slizu alebo jeho znížená tvorba v dôsledku nevhodných podmienok), preto základnou prevenciou týchto ochorení (ale aj ostatných, nie iba mykotických) je dobrá úroveň hygieny v akváriu a kvalitné, správne skladované krmivo.

Na liečbu mykotických infekcií sa používajú antimykotiká. Ich počet je oproti antibiotikám podstatne menší vzhľadom k tomu, že rovnako ako huby, aj hostiteľ sa skladá z eukaryotických buniek, a teda mnohé z látok inhibujúcich (utlmujúcich, spomalujúcich rast) huby sú toxické aj pre samotného hostiteľa [1]. Okrem nich je možné použiť aj látky s antiseptickým účinkom, ako napr. NaCl, kúpel v slabo ružovom roztoku hypermangánu (prípadne lokálne ošetrenie roztokom hypermangánu), liečivá na báze FMC a pod.

Medzi najčastejšie mykotické infekcie patrí povrchové zapliesnenie rýb (huby z rodu Achlya a Saprolegnia), ichtyosporidióza (Ichtyosporidium hoferi).

Parazitárne choroby

Parazitizmus je druh vzťahu spoluexistencie dvoch organizmov, pri ktorom parazitujúci organizmus žije na úkor hostiteľa. Parazit môže v hostiteľovi prekonať buď celý svoj vývojový cyklus, alebo môže jednotlivé vývinové štádiá prekonávať v rôznych hostiteľoch. Podľa toho rozlišujeme hostiteľa ako medzihostiteľa (parazit v ňom prekonáva iba niektoré vývojové štádium, pričom posledné prekonáva v inom druhu hostiteľa) a definitívneho hostiteľa (parazit v ňom prekonáva celý životný cyklus, alebo iba koncové štádium vývoja) [1].

Parazitárne ochorenia možu byť spôsobené rôznymi druhmi organizmov, počnúc jednobunkovými prvokmi až po rôzne viacbunkové organizmy, akými sú napr. červy, niektoré článkonožce (hlavne niektoré kôrovce, ako napr. kaprivec /Argulus/, cyklop /Cyclopoida/ a niektoré roztoče /Acarina/) alebo hmyz (napr. potápniky, ktoré sa dokážu prichytiť aj na dospelé ryby a vysávať im krv).

Tieto organizmy môžu parazitovať na povrchu (koži) hostiteľa (napr. Ichthyophthirius multifiliis), vo vnútorných orgánoch (napr. Hexamita salmonis), alebo vo vnútri buniek a v medzibunkových priestoroch (napr. niektoré druhy rodu Eimeria). Medzihostiteľmi parazitov môžu byť aj iné živočíchy v akváriu, ako sú slimáky, krevety a raky, z ktorých sa ochorenie môže následne preniesť na ryby.

Prvoky (Protozoa) [3] sú jednobunkové eukaryotické organizmy s rozmanitou stavbou buniek, podľa čoho sa ďalej delia na bičíkovce (Flagellata), koreňonožce (Rhizopoda), výtrusovce (Sporozoa) a nálevníky (Ciliophora). V akvaristike sa najčastejšie stretávame s ochoreniami, ktoré vyvolávajú prvoky Ichthyophthirius multifiliis (krupička), Ichthyobodo necatrix (ichtiobodóza, costióza), Spironucleus elegans (spironukleóza), Hexamita salmonis (hexamitóza) a pod.

Červy (Vermes) [3] sú veľkou skupinou viacbunkových organizmov so súmerným valcovitým alebo oplošteným telom. Množia sa pohlavne a nepohlavne (delením a pučaním). Vývoj červov môže byť buď priamy a nepriamy. Z hľadiska akvaristiky sú najvýznamnejšími zástupci kmeňa ploskavcov (Platyhelmintes): niektoré druhy patriace do triedy ploskule (Turbellaria), motolice (Trematoda), pásomnice (Cestoidea); kmeň okrúhlovce (Nemathelminthes): najmä trieda hlístovce (Nematoda); kmeň obrúčkavce (Annelida): hlavne trieda pijavice (Hirudinea).

Mäkkýše (Mollusca) sú kmeň mnohobunkových organizmov s nečlánkovaným telom zloženým z hlavy (okrem lastúrnikov), nohy a telovej dutiny. V akváriu sa najčastejšie stretávame so zástupcami ulitníkov (Gastropoda) a lastúrnikov (Bivalvia). Okrem toho, že môžu byť medzihostiteľmi niektorých iných parazitov (niektoré ochorenia sú prenosné aj na človeka), aj vývojové štádiá niektorých lastúrnikov môžu parazitovať na koži, žiabrach a plutvách rýb. Hostiteľa však zvyčajne poškodzujú až pri ich masívnom rozmnožení [3].

Liečba parazitárnych ochorení je rozličná v závislosti na konkrétnom druhu parazita. V praxi sa okrem niektorých antibiotík používajú antihelmintiká (proti niektorým červom) alebo iné látky s antiseptickým účinkom, napr. chlorid sodný, malachitová zeleň, formaldehyd, metylénová modrá, chloramin T a pod. Často sa pri liečbe používajú fyzikálne postupy, ako je zvýšenie teploty.

Dôležité pri liečbe je okrem karantény aj dodržanie optimálnych podmienok (teplota) a dĺžky liečby, aby sme zamedzili prípadnému opätovnému vypuknutiu ochorenia. Karanténu je dobré použiť aj ako prevenciu proti zavlečeniu ochorenia pri nových rybách. V rámci liečby má praktický význam skôr v prípade, ak je ochorenie zachytené včas a nie je v akváriu veľa postihnutých jedincov. V opačnom prípade je potrebné preliečiť celé akvárium. Vzhľadom na to, že zvolené, alebo dostupné liečivo nemusí byť účinné voči všetkým vývojovým štádiám, je vhodné dĺžku liečby zvoliť podľa dvojnásobku dĺžky životného cyklu konkrétneho druhu parazita.

Vo všeobecnosti platí, že účinná prevencia je lepšia a aj ekonomickejšia ako následná liečba a hľadanie príčin ochorení pri jej zanedbaní. Ako prevencia nám okrem spomenutého karantenizovania nových živočíchov pomôže hlavne dobrá hygiena akvária, kvalitná potrava z overeného zdroja, ako aj nákup samotných živočíchov z kvalitného a overeného zdroja. Napriek mnohým odporúčaniam preventívneho pridávania rôznych komerčných prípravkov do vody by sme po chémii mali siahnuť až naozaj v nevyhnutnom prípade, nakoľko pridávanie akýchkoľvek liečiv a chemikálii môže vodné organizmy vo väčšej alebo menšej miere poškodzovať. Taktiež neustálym používaním nízkych koncentrácii látok, ktoré sa vo vyšších koncentráciách používajú ako liečivo (napr. niektoré prípravky na báze FMC), môžeme u mikroorganizmov vyvolať ich následnú rezistenciu voči týmto prípravkom, čo sa nám môže odraziť pri problémoch s liečbou ochorení.

Zdroje:

[1] Petrovičová, A. & Šimkovičová, M. (2004): Všeobecná mikrobiológia. SZU, Bratislava. [2] Bednář, M. et al. (1996): Lékařská mikrobiologie. Bakteriologie, virologie, parazitologie. Marvil. [3] Frank, S. (2000): Sladkovodní akvaristika. Cesty, 247 pp.

[4] www.wikiskripta.eu/index.php/Soubor:Bacterial_growth_cs.svg